Mokré lístie

Autor: Beňadik Vicén | 13.10.2012 o 21:37 | (upravené 14.10.2012 o 14:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  85x

Tma. Otvára oči - bolesť v bruchu mu nedáva spať.  Vie, že to zasa príde. Večné trápenie. Skončí niekedy? - pýta sa chlapec sám seba. Prečo by sa mal trápiť, keď nemusí? Každý deň, to isté dookola. S mamou to bolo všetko ľahšie.  Pozerá do stropu a premýšľa. Chce aby zastal čas a on nemusel ísť medzi tých ľudí, ktorí ho tak neznášajú.  Nieje ľahké, byť odsúdený, za niečo, za čo nemôže - za svoju vieru, rodinu, .. ale najťažšie je, keď ste odsúdení a ani neviete prečo. Každý deň musí pretrpieť, medzi tými, ktorí mu nedoprajú snáď ani žiť.

 

Pomaly to prichádza. Slnko pomaly prepúšťa svoje lúče, cez šero oblohy a on vie, že ďalší deň, plný trápenia sa začína. Už je to takto rok a Steven pomaly začína zisťovať, že nemôže ujsť pred sebou samým. ,,Čo tak ujsť pred ostatnými?," hovorí si v duchu. 

V tom zazvoní budík - osvieži sa studenou vodou, oblieka sa, berie žltú ľaliu a ide za matkou. 

Ide strmým chodníkom, pomedzi náhrobné kamene, až kým nenájde ten, ktorý hľadal.
,,Ach ani nevieš aké je to bez teba ťažké.. ale sľubujem, že prídem za tebou." -so slzami v očiach pokladá žltú ľaliu na hrob. Ešte chvíľku počká a odchádza.. do toho pekla, ktoré všetci nazývajú škola. Nemá priateľov, nie preto, že by ich nechcel. Ale preto, lebo oni nechcú jeho. Každý deň si vyslúži modriny, posmešky, vydieranie. 
Otec mu nepomôže; ani s ním poriadne nieje. Vidí len alkohol a v poslednej dobe zisťuje, že je to jeho zmysel života. 

Otvára veľké dvere a opäť to začína. Musí ale nevládze. Nevládze to vždy len pretrpieť. 
Pomôž si sám a boh ti pomôže, hovorí sa. Avšak veriť nestačí. 
A sám to nezvláda. Už dlho chce odísť za matkou a možno nájsť lepší svet.. krajší.

Ďalší deň skoro za ním. Cestu domov si ešte trošku skráti lesným chodníkom, popri slnečnicovom poli. Tu hľadá vždy, to čo stratil - zmysel svojho života. 

Leží na lúke a pozerá na oblohu. Pripomína mu šťastné chvíle, ktoré kedysi prežíval každý deň. Dnes mu ostala iba krásna spomienka, na ktorú mu avšak slzy niekedy kazia výhľad... 
Samota, je jeho jediný priateľ - zveruje sa sám sebe, nemá nikoho. 

,,Nechcem to takto," hovorí. A to bolo asi jeho posledné rozhodnutie.

Prichádza domov - je pomaly desať. Začína pršať. Dážď steká po zarosenom okne na obývacej izbe a skre neho preniká von svetlo. Vidí otca. Bojí sa vojsť dnu. Dnes bolo už ubližovania a modrín dosť. Dnes prespí na senníku. 

Šplhá pomaly po starých zhnitých doskách a blíži sa ku svojmu cieľu. 
Je už všade tma, tak isto aj v jeho duši.
Zatvára oči, celý premočený a zaspáva.

Prebudili ho len slnečné lúče. Ihneď otvoril oči. Videl bránu do svojho sveta, videl tam nádej, novú nádej, ktorú mu nikto nezoberie. Visela na starom, zhrdzavenom klinci. 
,,Už mi neujdeš!" hovorí si. ,,už nechcem viac trpieť!"

Odchádza. Odchádza no tento raz, nie do školy. Nie nikam, kam by to niekto očakával. Ale tam kde chce on. 
Po prvý raz za dlhý čas. Prichádza na pustinku pri slnečnicovom poli. Ešte si chvíľku ľahne.
Je ticho a plače. A keď doznie to ticho jeho duši, postaví sa a vojde do poľa. Medzi slnečnice. Točí sa okolo nich, cíti ich rukami. 
Pozerá sa na oblohu a takto pomaly príde až ku kraju.

Je tu rieka, kde sa kedysi ako malý kúpal. Hral. Teraz tu už len spomína.

Voda je studená, no to ho neodradí. Prichádza až ku veľkému stromu za druhým brehom. Obkolesuje ho veľa daľších stromov cez ktorých koruny sa snažia predrieť slnečné lúče. Je to vcelku zvláštne miesto a nikdy predtým tu nebol.
Počúva len ticho lesa, ticho prírody a svojej duše. 

Sadne si pod strom a zrazu nachvíľu vidí svetlo. Nie také normálne svetlo, ale také čisto čisté svetlo. Dotýka sa ho. A ide za ním. 

Šplhá sa na strom, šplhá, suché konáre praskajú pod jeho nohami no to mu dodáva len silu. Chce dokončiť svoju cestu. 

Už nevládze ďalej, sadne si na konár a začne splietať, svoju nádej.

Povraz, ktorý našiel v senníku, je jeho cesta. Začne viazať uzol o konár. Cíti že už za chvíľku sa vyslobodí, z toho prekliatia menom život. Nie on, nie otec, nie matka ale to svet, ho tak naučil vnímať.
Svet mu ukázal aký je naozaj nespravodlivý.

Sucho v ústach, spotené dlane. Slzy stekajúce po lícach dopadajú na jeho košelu kde sa donej nasiaknu ako bolesť do jeho duše. Steven je pevne rozhodnutý. 
Pomaly si prevlieka slučku cez hlavu, upevní ju na krku. 
Ešte posledný krát sa pozrie na oblohu s predstavou, že sa bude pozerať už len z nej.

Jemný jesenný vietor rozfúka lístie ktoré dopada z konárov stromov až na zem. Slzy mu pomaly úplne zabraňujú vidieť až napokon zatvára oči a oddáva sa vetru. Voľne padá a dúfa, že to bude všetko rýchle. Premietajú sa mu pred očami všetky jeho sny.

No v tom, počuť chrapčanie konára. Akoby sa zlomil. Steven padá na zem... 
Tma.

Otvára oči a vidí neopísateľnú krásu. ,,Kto si? Anjel?"pýta sa dievčaťa, ktoré stojí nad ním.

,,Ako si ma našla?"pýta sa Steven. ,,Si v poriadku? "- hovorí dievča.

,,Ako sa voláš anjel?" pýta sa Steven a uprene sa pozerá na dievča. ,,Elizabeth.."

Snaží sa postaviť a pohnúť bližšie k nej ale v tom sa ho zmocní veľká bolesť hlavy. Ľahne si na zem a hovorí ,,Neochádzaj!"

Príde bližšie k nemu a dáva mu pomaly slučku dole z hlavy.

,,Čo ťa to napadlo?" pýta sa ho dievča zhrozene. Chlapcovi začnú tiecť slzy. Len ju objíme a obaja sú ticho.

Po chvíľke mu hovorí: ,,Mal si veľké šťastie, mohlo to dopadnúť aj oveľa horšie."

Steven  sa jej zadíva do očí a hovorí: ,,Myslím, že to dopadlo najlepšie."

,,Naozaj ťa nič nebolí?" Pýta sa Elizabeth.

,,Nie.. " odvrkol Steven.

,,Zoberiem ťa ku otcovi, je lekár a pomôže ti" povedala Eli.

,,Nie! To ja ťa zoberiem niekam" hovorí Steven a chytí ju za ruku.

Kráčajú spolu cez slnečnicové pole a slnko im zabraňuje  dovidieť na druhú stranu.

Ako kráčali, Steven stále hľadel ako jej vlasy vlnia v jemnom vánku.

,,No povieš mi už, prečo si mal taký nápad?" zvedavo sa pýta Eli.

,,Je mi ťažké o tom rozprávať. Ale niekedy už nieje iné východisko." hovorí Steven.

,,Vždy je iné východisko! A vždy sa môžeš rozhodnúť, ktorou cestou sa poberieš, ktoré dvere otvoríš.."

,,Hovoríš to tak, ako by si niečo podobné niekedy zažila.."

,,Nie, len sa ti snažím pomôcť." povedala Elizabeth a Steven nevedel čo má na to povedať.

,,Poď už sme skoro tu." Potiahol ju za ruku a dostali sa ku miestu, kde Steven často pozoroval oblohu a premýšlal.

,,Toto je to miesto? A čo je na ňom také zvláštne?" pýta sa Eli.

,,Ľahni si a uvidíš." povedal Steven.

,,Vieš, niekedy som tu chodieval a hľadal.."

,,Čo si hľadal?"

,,Zmysel." povedal Stev a zahľadel sa ešte viac na oblohu.

Eli sa zadívala naňho a hovorí:,,Stále nechápem aký si mal dôvod chcieť spraviť takú hlúposť.. ani ťa vlastne nepoznám ale si veľmi zvláštny."

,,Keby som nebol zvláštny, tak ťa dnes nespoznám.."

,,Ja už radšej pôjdem.." postavila sa a začala utekať.

,,Nie počkaj!" zakričal na ňu Steven ale už bolo neskoro.. ostal tu ležať sám.

 

Keď už na oblohe svietili hviezdy, pobral sa domov. Musel mať veľké šťastie, keď ide zrovna po svojich..

 

Ráno sa prebudil.. a však bez čudesnej bolesti v bruchu. Nešiel za matkou ale rovno do školy.

Nik sa mu dnes nesmial, ide bez modrín a aj s tými poslednými peniazmi, čo mal.. čuduje sa.

 

Na ceste zo školy, po starej ceste popri slnečnicovom poli uvidí z diaľky dievča. Čím bližšie ide, tým viac začína spoznávať Elizabeth. Začne utekať.

,,Čo tu robíš?" celý zadýchaný sa jej pýta.

,,Čakám na teba.. už vyše hodiny. Ale vedela som, že prídeš." Povedala Elizabeth a dala mu drevený prívesok na šnúrke.

,,Čo to je?" spýtal sa Steven.

,,Toto ti pomôže nájsť zmysel." usmiala sa naňho Eli a dala mu ho okolo krku.

,,Čo si spravila? Všetko je zrazu také iné. Všetko je krásne.." povedal Steven.

,,Ja? Ja som ti len prišla dať toto prepáč. Chcel som ti len pomôcť" otočí sa a chce odísť.

Chytí ju za ruku a hovorí:,,Nie! Stoj! Tak som to nemyslel.. Možno to čo som tu chodil vždy hľadať som práve našiel. Možno ty si môj zmysel.."

Elizabeth sa otočila a hľadí naňho: ,,Si blázon! Veď ma sotva poznáš.. chcela som ti to len všetko uľahčiť ale ako vidím ty si to vôbec nepochopil.." vytrhne sa mu z ruky a odchádza.

,,Zasa ideš odísť? Prečo to všetko potom robíš? Prečo si vôbec šla okolo, keď som tam ležal?"

,,Chcela som ti po včerajšku len ukázať, ktorým sa máš vydať smerom.. kde nájdeš svoj cieľ. Ale slučka na strome to rozhodne nebude."

,,Keď chceš tak odíď ale to ako si ma včera počúvala.. a to všetko, ležala pri mne. To bolo to najkrajšie, čo som zažil.. keď som vtedy otvoril oči, myslel som, že som v nebi a ty si anjel.."

,,Prepáč ale ja budem musieť ísť.. bude to tak asi lepšie, nemala som sem vôbec chodiť."

,,Nie.." natiahne ruku a pozerá sa ako odchádza.. stráca aj to, čo mal len chvíľku.

 

Každý deň odvtedy chodil na toto miesto a čakal.. každý deň do večera.. avšak stále nič.

Takto bežali dni, týždne, mesiace.. Otec sa už dlho neukázal doma a Stevenove problémy v škole akosi utíchli. Všetko sa začalo zrazu napravovať ale Stevena hnevala Elizabeth.

Nevie čo urobil zle.

 

V prvý zimný deň sa vydal ju hľadať. Prešiel cez les, okolo miesta, kde chcel odísť na onen svet a asi pol druha hodiny sa dostal na okraj, kdevšak pokračoval chodníček dole do akéhosi údolia kde stálo pár domčekov.

Vydal sa teda tam aj keď vôbec netušil, že tu niečo takéto existuje.

Domy boli prázdne. Dedina pustá. Pred jedným z nich ale stála tabuľa s nápisom ''Dr. Baker''.

Vošiel do veľkého dvora na konci ktorého stáli železné dvere. Zazvonil.. dvere nikto neotváral ale v tom započul klavír. Niekde odzadu. Prešiel okolo domu a vzadu bolo otvorené okno kde za klavírom sedelo dievča a hralo. Hralo tak úžasne. Zrazu Stev nechtiac nohou zhodil vázu a dievča sa zľaklo a otočilo. Videl, že je to Eli.

,,Steven?" udivene vykríkla. ,, Čo tu robíš preboha?"

,,Musel som ťa nájsť! Zmenila si mi život aj keď neviem ako ale tvoje slová a to všetko mi dalo takú nádej.."

,,Ach Steve.. poď sem. Potrebovala som ťa zasa vidieť ale bála som sa ako by si zareagoval.."

,,Eli, povedz mi jedno. Myslíš, že to je všetko náhoda.. alebo je to osud? "

Objala ho a bola ticho. Obaja boli ticho a stáli tam v objatí.

,, Si môj anjel vieš?" povedal Steven.

Eli ho nežne hladila:,,Si taký iný.. ale už nepotrebujem aby takí boli všetci. Stačíš mi ty. Prosím, už ma nenechaj odísť.."

,, Nenechám! Nikdy!" povedal Steven a Eli ho chytila za ruku a ťahala do svojej izby. Zvalila ho na posteľ..

 

Ráno otvoril oči a neveril. Neveril čo sa to deje, myslel, že sníva. Videl Elizabeth vedľa seba.

Bol šťastný.

Takto išli dni, týždne, mesiace..

Jedného dňa boli spolu na mieste, kde ležali aj prvý krát.

,, Milujem ťa Eli!"

,, Milujem ťa Steve!"

,, Naučila si ma toho toľko.. vďaka tebe som začal žiť odznova. Ako sa ti odvďačím?"

,, Nezabudni na mňa.."

,, Čo to hovoríš? Veď ja ťa predsa už nikdy neopustím.." povedal Steven.

,, Vieš Steve, nie vždy je všetko tak.. ako sa na prvý pohľad možno zdá."

Stev začal plakať ,,Čo ti je Eli? Čo to do teba vošlo?"

,,Prosím ver mi, ja budem vždy pri tebe.. ale ty nezabudni.." povedala Eli a v tom Steven začal pomaly strácať vedomie.

Zatváral oči a ako poslednú videl, jej krásnu tvár. Nevedel čo sa deje..

.

.

.

Pomaly otvára oči.

Rozmazane vidí biele svetlo nad sebou, až nakoniec rozozná, že sa jedná o lampu na strope nad nemocničnou posteľou na ktorej leží.

Nevie čo sa to deje.

Na ruke vidí pichnutú infúziu. V tom sa rúti do izby zdravotná sestra: ,,Pán Taylor! Pán Taylor.."

,,Steven, ste v poriadku?'' pýta sa  ho sestra.

,,Kde je Eli? Kde je moja Eli? Chcem hovoriť s Eli!''

,,Pán Taylor boli ste v kómate. Boli ste v kómate dva roky. Spadli ste zo stromu a poškodili si miechu..''

,,Čo mi to tu nahovárate? Samé lži! Chcem odtiaľto vypadnúť!"

,,Ale Pán Taylor, vy nemôžete chodiť.."

Tma..

Steven sa preberá doma.. dom je prázdny. Zrazu vchádza do izby jeho teta, ktorú nevidel od malička.

,,Teta Samantha! " nadšene hovorí Stev.

,,Áno zlatíčko, som to ja..'' hovorí so slzami v očiach ,,Starala som sa o teba, keď otec zomrel, vlastne ešte aj keď žil.. ale budem musieť odísť Steve. Budeš to musieť všetko zvládnuť sám. Ale ty to zvládneš! Si silný chlapec..'' začala plakať ešte viac a Steven len hľadel.. nevediac, čo sa deje.

Po chvíľke ticha sa jej spýtal : ,,A kde je Eli?"

,,Aká Eli?" spýtala sa Teta.

,,Ale...vlastne nič, zabudni na to prosím ťa''.

Keď sa rozlúčili, bolo ťažké pre Stevena, začať nový život. Učiť sa novým veciam. Sám neveril..

A stále dúfal, že jedného dňa, predsa len zazvoní na jeho dvere Eli a on bude opäť najšťastnejší človek pod slnkom.

Avšak, nestalo sa tak.

Preplakal dni, noci. Stále nič. Chcel sa preto vrátiť aspoň na miesta, kde spolu strávili spoločné chvíle.

Keď sa mu nakoniec podarilo dostať na miesto, kde si chcel vziať život, bolo to preňho zvláštne.

Veľký strom, ticho.. v tom zrazu zbadal niečo pri kríkoch za stromom.

Posunul sa bližšie a začal plakať.. odvtedy každý deň pod týmto stromom sedáva na vozíku chlapec a plače. Na náhrobnom kameni stálo ''Elizabeth Baker''.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?